Andrea Čepiššáková (SK) je slovenská výtvarná umelkyňa. Študovala keramiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Hochschüle for Angewandte Kunst vo Viedni a v Mexiku, odkiaľ si tiež odniesla poznatky inej kultúrnej tradície a práce s materiálom. Po návrate na Slovensko v Košiciach zakladá keramický ateliér a ďalej podniká množstvo ciest, najmä peši – ešte v čase, kedy chôdza nebola tak trendy ako dnes. V jej keramickej tvorbe, ktorú rozvíja 3 dekády, prepája spiritualitu a život bežný, rodinný. Zúčastňuje sa keramických sympózií, systematicky pracuje na realizáciách do sakrálnych priestorov a tiež dlhodobo realizuje aktivity, ktoré zbližujú súčasné umenie so sakrálnym prostredím. Od roku 2022 intenzívne maľuje a postupne prechádza od keramiky k ďalším výrazovým médiám. Vystavuje doma aj v zahraničí.
„Miestošpecifickú inštaláciu Sediment vytvorila Andrea Čepiššáková z niekoľkých tisícok porcelánových tanierov. Kvetinové okraje, starodávny ornament po babke, zvyšky svadobných servisov, darované a nikdy nepoužité tanierové sady – Moser a Thun bok po boku s genericky potlačeným vzorom z diskontu… Vzájomný rešpekt, porozumenie aj pochopenie inakosti. To všetko, čo dnešná – nielen politická – reprezentácia potláča. Nedokončenosť a procesuálnosť situácie, ktorú autorka načrtáva, je paralelou k životu a živelnosti, ktorú ako pracovný návod používa v mnohých svojich projektoch a aktivitách. Otázky subjektivity a autorstva upozaďuje a riedi v prizvaných participáciách, ktoré sú vždy založené na dôvere, priateľstve, nezištnosti. Sediment (spolu)vytvára počas stretnutí s priateľkami nad hŕbami rodinných receptov, pri zbieraní a triedení materiálu, umývaní tisícok tanierov. Proces je rovnako dôležitý ako prezentovaný výsledok.
V záhrade Slovenskej katolíckej charity, jednej z dôležitých organizácií, ktorá pomáha ľuďom v núdzi, sú stovky prázdnych tanierov nie len esteticky košatým diváckym zážitkom ale aj bolestivou pripomienkou hladujúcich, vysídlených a opustených – tých, ktorí prišli o svoje domovy, istoty i dôstojnosť. Prázdny tanier neznamená len absenciu fyzickej potravy, ale aj našu kolektívnu otupenosť a odpojenosť od utrpenia iných. V dobe algoritmickej selekcie správ je až znepokojivo jednoduché prehliadať realitu tých, ktorých každodennosťou je strach, hlad, chlad a núdza.”
Zuzana Bodnárová